113. zbor Modré hory Bratislava – Petržalka

Tento článok sa nesie v duchu „radšej neskoro, ako nikdy“ a preto vychádza s takýmto oneskorením. V každom prípade poďme k veci… 5. mája, keď bolo dokonca ešte teplejšie ako je tieto dni, sme sa o ôsmej ráno stretli v klubovni v celkom slušnej zostave. Johny, Cebig, jeho brat Kristián, Matúš, resp. Dave (ktorého ste mohli zahliadnuť napríklad na letnom tábore tak pár rokov dozadu), Valentín, Delly a moja maličkosť, pričom po ceste do Bukovej sme ešte nabrali Vodníka. Z klubovne sme pobrali potrebné náradie, naložili to všetko do auta a vyrazili.

Áno, šli sme autami pretože poprvé: sme na hrad šli len na jeden deň (sobotu) a ak si na cépéčkovej webstránke ťuknete spoje, veľmi rýchlo zistíte, že ak chcete na hrade aj niečo porobiť a stráviť tam nejaký čas, tak vhodné spoje na jeden deň tam aj späť nájdete asi s takou pravdepodobnosťou s akou budú ryby rozprávať. Podruhé: lebo sme mali vláčiť dosť náradia a iných vecí a potretie: lebo už máme vodičáky a proste môžeme. Aby však nedošlo k nedorozumeniu, že roveri su nejakí „masňáci“, tak toto vôbec nie je štandard. Autá na skautské akcie využívame vo výnimočných prípadoch a najmä na zjednodušenie logistiky, ako to napríklad funguje na letnom tábore.
Po kilometrových zápchach von z Braislavy, menšej zastávke po Vodníka a jednom zlom odbočení, sme konečne dorazili do Bukovej. Autá sme nechali pod kopcom a zvyšok cesty hore na hrad všetko vytrepali už pekne po starom – v batohoch.
Prvé a hlavné pozitívum bol fakt, že hrad a jeho okolie boli relatívne čisté, takmer žiadne smeti. Odkedy sme zrušili odpadkové koše, tak si väčšina návštevníkov berie svoje smeti so sebou, a tak by to aj malo byť. Jasné, že sa nájde pár nenapraviteľných výnimiek, čo si myslia, že hodiť papier do trávy je v pohode, ale v konečnom dôsledku to pomohlo.
Poväčšine boli najväčším tŕňom v oku niektoré rozpadávajúce sa schodíky, sutina, čo zavadzala na chodníkoch a už neexistujúca lavička pri (našťastie) ešte existujúcom stolčeku pri hornom ohnisku. A tak sme sa teda zložili a pustili sa do práce. Opravili sme schody, vyčistili cesty, aby sa dalo po nich lepšie chodiť a kamene sa nezosúvali pod nohami. Aby toho však nebolo málo, tak sa chalani chopili aj výzvy spraviť novú lavičku, ktorú splnili na 200%, lebo ich spravili hneď dve. Tak uvidíme, koľko tam vydržia stáť, ale ja dúfam, že čo najdlhšie.
Po takom neskoršom obede pozostávajúcom z fakt dobrých špekáčikov a grilovaných hermelínov (či čo to boli za syry) sme šli na minivýlet a môžete trikrát hádať kam. No predsa na Záruby. Naozaj asi nie je vrch v Malých Karpatoch a asi ani na celom Slovensku, kde by som bola viackrát ako práve tu, ale keď ono to aj tak vždy stojí za to. Aj keď sa musím priznať, že po tých špekáčikoch som mala menšiu krízu plného brucha a veľmi sa mi nechcelo vydávať akýkoľvek výkon. Na hrade sme nechali Valentína s Delly, ktorí strážili flek a hlavne všetok majetok, no a my zvyšní sme si vybehli na Záruby, kde sme sa chvíľu pokochali pekným výhľadom, spravili si selfičko a šup späť.
Valentín, Delly a Vodník mali v pláne prespať až do ďalšieho dňa, no a síce my nie, ale aj tak nám zostal nejaký čas a domov sa nám ísť ešte nechcelo. Práca už bola za nami, obed tiež a na večeru bolo skoro, tak sme už len trávili čas pri ohni a kecali. Počas takýchto momentov občas vznikajú zaujímavé nápady a my sme napríklad zistili (konkrétne Dave to zistil), že Vexty od Jojo opekané na ohni chutia stokrát lepšie ako marshmallows a zožrali sme týmto spôsobom dva balíky.
Nakoniec sme sa teda rozlúčili s trojicou, čo zostávala na hrade až do nedele a v zostave Johny, Cebig, Kristián, Dave a ja sme sa vydali späť k autu. Dole sme nakoniec zniesli jedno vrece smetí a jedno s vytriedeným plastom, čo boli prevažne naše vlastné smeti. Oboje sme vyhodili do príslušných kontajnerov po ceste nazad a príjazdom do Bratislavy sme tak ukončili veľmi príjemnú a hlavne aj zmysluplnú sobotu. Tak zase nabudúce!

Fotky z podujatia: